č. k. 05/2023Rozhodnutia
Tlačovo – digitálna rada Slovenskej republiky v zložení Mgr. Alena Pániková – predsedníčka, Ing. Ivan Podstupka – podpredseda, Mgr. Ivana Potočňáková – podpredsedníčka, JUDr. Marek Ogurčák, Mgr. Tomáš Kamenec a Mgr. Ján Golais vo veci vedenej pod č. k. 05/2023 na zasadnutí dňa 25. apríla 2023 v konaní o sťažnosti sťažovateľa : Mgr. J. H., z Bratislavy, zastúpeného Škubla & Partneri, s. r. o. so sídlom v Bratislave proti odporcovi POSTOJ MEDIA, s. r. o., so sídlom v Bratislave, prevádzkovateľovi spravodajského webového portálu Konzervatívny denník Postoj podľa § 8 Rokovacieho poriadku Tlačovo – digitálnej rady Slovenskej republiky
rozhodla takto:
K porušeniu čl. II ods. 2, čl. III ods. 1, 3, 7, 17 a čl. IV. ods. 2, 4 Etického kódexu novinára uverejnením video rozhovoru a audio rozhovoru redaktora Mareka V. s Martinou B. na spravodajskom webovom portáli Konzervatívny denník Postoj dňa 14. decembra 2022 pod názvom „Šéfka tímu Gorila : Haščákovi by som sa v tomto štádiu neospravedlnila“, nedošlo.
Odôvodnenie
Tlačovo – digitálnej rade Slovenskej republiky (ďalej len „Rada“) bola dňa 8. 3. 2023 doručená sťažnosť Mgr. J.H. (ďalej len „sťažovateľ“) proti odporcovi POSTOJ MEDIA, s. r. o., prevádzkovateľovi spravodajského webového portálu Konzervatívny denník Postoj (ďalej len „odporca“), ktorou sťažovateľ namieta porušenie čl. II ods. 2, čl. III ods. 1, 3, 7, 17 a čl. IV. ods. 2, 4 Etického kódexu novinára (ďalej len „Kódex“), ku ktorému malo dôjsť uverejnením video rozhovoru a audio rozhovoru redaktora Mareka V. s Martinou B. na spravodajskom internetovom portáli Konzervatívny denník Postoj 14. decembra 2022 pod názvom „Šéfka tímu Gorila : Haščákovi by som sa v tomto štádiu neospravedlnila“ (ďalej len „rozhovor“) doplneného úvodným textom.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že odporca uverejnil 14. decembra 2022 na svojom spravodajskom webovom portáli video rozhovor, ktorý umožňoval vypočuť si aj jeho audio verziu šírenú aj na ďalších platformách. Rozhovor viedol ako moderátor Marek V. s vyšetrovateľkou mjr. JUDr. Martinou B. a jeho témou bolo (aj) vyšetrovanie trestnej veci „Gorila“. Podľa názoru sťažovateľa rozhovor – jeho forma, obsah i spôsob jeho vedenia – boli v rozpore s etickými princípmi práce novinára.
Porušenie týchto princípov videl sťažovateľ v tom, že rozhovor sa týkal živej trestnej veci; bol vedený s vyšetrovateľkou, ktorej zaujatosť v trestnom konaní bola sťažovateľom namietnutá; sťažovateľovi nebolo umožnené sa k rozhovoru vyjadriť, hoci sa ho jeho obsah týkal; v rozhovore bol obvinený z trestnej činnosti; rozhovor obsahoval viaceré konkrétne nepravdivé, zavádzajúce a difamačné tvrdenia o sťažovateľovi a titulok rozhovoru ako aj upútavka považuje sťažovateľ tiež za zavádzajúce a difamačné.
Sťažovateľ objasnil, že rozhovor bol vedený po vznesení obvinenia sťažovateľovi a iným osobám v trestnej veci v štádiu prípravného konania, ktoré je neverejné, čo vyžadovalo výraznú zdržanlivosť v záujme rešpektovania prezumpcie neviny sťažovateľa. Potrebná miera zdržanlivosti však rešpektovaná nebola, hoci si jej musela byť vedomá aj vyšetrovateľka, ktorá sama odmietla udeliť súhlas obhajcovi sťažovateľa na zverejnenie časti nahrávky z predchádzajúcej prehliadky, ktorá bola i témou rozhovoru. Obmedzenia rozhovoru potrebnou mierou zdržanlivosti si musel byť vedomý aj redaktor, ktorému už prv neumožnila RTVS z tohto dôvodu realizovať rozhovor s respondentkou.
Hoci sama respondentka v relácii uviedla, že v trestnom konaní bola voči nej vznesená námietka zaujatosti, o ktorej nebolo rozhodnuté a teda táto okolnosť musela byť známa aj moderátorovi, rozhovor bol odporcom zverejnený. Ak je námietka zaujatosti voči vyšetrovateľovi vznesená, nie je podľa názoru sťažovateľa prípustné, aby tento vyšetrovateľ poskytoval informácie o trestnom konaní, pretože v zmysle Trestného poriadku môže robiť iba neodkladné a neopakovateľné úkony.
Sťažovateľ nedostal žiadny priestor na vyjadrenie sa k informáciám obsiahnutým v rozhovore, hoci sa ho týkali. Takýto priestor mu mal byť poskytnutý v záujme objektivity a vyváženosti informácii poskytovaných verejnosti.
K sťažnosti pripojil sťažovateľ korešpondenciu s odporcom, z ktorej vyplýva, že sťažovateľ v deň uverejnenia rozhovoru 14. decembra 2022 zaslal odporcovi svoju stručnú reakciu k uverejnenému rozhovoru. Išlo o stručný a vecne formulovaný text reagujúci na niektoré časti rozhovoru a to tak, že sťažovateľ na nich uviedol vlastný pohľad. Následne 16. decembra 2022 sťažovateľ zaslal odporcovi svoje rozsiahlejšie stanovisko, ktoré formou tlačovej správy zaslal aj viacerým médiám. Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uviedol, že v dôsledku toho, že odporca nijako na doručenie reakcií sťažovateľa nereagoval, obrátil sa na neho opätovne 13. januára 2023 a požiadal ho, aby upustil od šírenia rozhovoru, odstránil ho zo svojho portálu, zverejnil na ňom ospravedlnenie sťažovateľovi a v budúcnosti sa zdržal neoprávnených zásahov do osobnosti sťažovateľa.
Odporca sťažovateľovi oznámil mailom z 20. januára 2023, že jeho žiadosti o stiahnutie rozhovoru nevyhovie, pretože na to nevidí dôvod. Dôvodil tým, že odvysielaním rozhovoru nebol porušený Kódex a to ani tým, že rozhovor sa týkal „živej“ kauzy, ani tým, že do relácie nebol pozvaný sťažovateľ a ani tým, že si odporca nevyžiadal stanovisko sťažovateľa (protistrany). Pokiaľ sťažovateľ doručil odporcovi svoje stanovisko 16. decembra 2022, toto odporca „nevnímal ako uplatnenie práva na vyjadrenie podľa zákona 265/2022 Z.z. o publikáciách“. Zároveň sa odporca mailom ospravedlnil za oneskorenú reakciu a oznámil sťažovateľovi, že sa rozhodol uverejniť na svojom portáli vyjadrenie sťažovateľa, ktoré mu bolo doručené 16. decembra 2023. Sťažovateľovi ponúkol priestor na video rozhovor s Marekom V. vo svojom štúdiu.
Sťažovateľ v sťažnosti potvrdil, že odporca vyjadrenie sťažovateľa zo 16. decembra 2022 uverejnil a to 20. januára 2023. Zvýraznil však, že odporca ho nepripojil k rozhovoru, ale zverejnil ho na samostatnom odkaze a to tak, že ten, kto si otvorí rozhovor nie je súčasne o existencii vyjadrenia sťažovateľa informovaný. Uverejnenie stanoviska sťažovateľa s takýmto dlhým časovým odstupom a takýmto spôsobom, nemá praktický význam a dosah.
Sťažovateľ ďalej namietal, že ním uvedené konkrétne časti rozhovoru – dva výroky respondentky, resp. nadväzujúce otázky moderátora – sú nepravdivými tvrdenia:
V prvom respondentka uviedla: „Taktiež sme disponovali informáciami o možnom úniku informácií a o tom, nebudem to teda ale špecifikovať bližšie, ale že určité osoby z vedenia polície v tom čase boli platené za to, že poskytovali ďalej informácie“, moderátor reagoval otázkou: „Čiže bol to únik priamo polície a vy si myslíte, že ten únik bol aj smerom k finančnej skupine Penta?“, na čo respondent reagoval: „Takýmito informáciami sme v tom čase disponovali“.
V druhom prípade išlo o otázku moderátora, či si respondentka nemyslí, že policajný zásah v sídle finančnej skupiny Penta pred dvoma rokmi bol „prehnanou demonštráciou sily“, na ktorú respondentka uviedla, že určite by sa na to takto nepozerala a pokúsi sa to vysvetliť: „Pokiaľ vy realizujete akýkoľvek zásah a konkrétne aj v tomto prípade, nikdy to nie je nejakým dielom náhody, alebo impulzu. V danom momente som vychádzala z operatívnych informácií, ktorými sme teda disponovali aj z minulosti, aj v tom čase. Sily a prostriedky sa taktiež zvažujú a kreujú podľa toho, aká je daná situácia. My sme disponovali informáciami, že ide o administratívny komplex, niekoľkoposchodový, s únikovými východmi, že je tam vlastná bezpečnostná služba, ktorá je ozbrojená a teda v zmysle týchto informácií sme postupovali. Taktiež sme disponovali informáciami o možnom úniu informácií a o tom, nebudem to teda špecifikovať bližšie, ale že určité osoby z vedenia polície v tom čase boli platené za to, že poskytovali ďalej informácie“. Moderátor reagoval otázkou: „Vy ste očakávali, že by tam mohlo dôjsť k nejakému ozbrojenému konfliktu?“ a respondent odpovedal: „Je množstvo scenárov, s ktorými vy musíte jednoducho rátať a ktoré musíte vyhodnocovať“.
Podľa názoru sťažovateľa tieto časti rozhovoru jednak porušujú prezumpciu neviny sťažovateľa a jednak sú nepravdivé. Tvrdením o tom, že malo dôjsť k úniku informácii z vedenia polícii „za peniaze“ smerom k skupine Penta je sťažovateľ kriminalizovaný, hoci nikdy nebol z takého skutku uznaný vinným. Vyšetrovateľka nikdy nemohla disponovať žiadnymi informáciami o tom, že v priestoroch finančnej skupiny je ozbrojená ochranka, pretože to nie je pravda a v trestnom spise o existencii takýchto informácii niet žiadneho dôkazu.
Sťažovateľ ďalej vo vzťahu k odporcom použitému titulku a obsahu perexu poukázal na to, že údaje v nich boli účelovo zoskupené tak, aby vyvolávali spojitosť medzi sťažovateľom a nesúvisiacimi okolnosťami, a to vynesením z polície za peniaze informácií o pripravovanom zásahu v sídle Penty, o podpálení áut vyšetrovateľky a jej sledovaní, čím boli pripísané sťažovateľovi a difamujú ho, hoci žiadnej súvislosti medzi týmito udalosťami a sťažovateľom niet.
Na výzvu Rady z 10. marca 2023 doručenú odporcovi, aby sa k predmetu konania vyjadril a uviedol, či prípadne sám vykonal nápravu a jej vykonanie Rade oznámil, odporca doručil Rade 17. apríla 2023 vyjadrenie Martina H., šéfredaktora denníka Postoj.
Odporca v tomto vyjadrení uviedol, že sťažnosť považuje za nedôvodnú. Postup sťažovateľa označil za snahu zastrašiť, resp. odradiť kritické médiá, aby sa venovali trestnoprávnym kauzám sťažovateľa. Samotný rozhovor s vyšetrovateľkou Martinou B. prebehol podľa normálnych novinárskych štandardov a v súlade s Etickým kódexom novinára. Bolo právom odporcu tento rozhovor uskutočniť i zverejniť, pretože tento postup bol v súlade s verejným záujmom, keďže ide o spoločensky aj ekonomicky veľmi závažné podozrenia, ktoré sú od zverejnenia spisu Gorila (v decembri 2011) predmetom mimoriadnej pozornosti a odôvodneného záujmu širokej verejnosti. Rozhovor nebol žiaden dôvod neuverejniť a ani po uverejnení stiahnuť. Ako vyplýva z obsahu rozhovoru, redaktor aj respondentka vzhľadom na to, že išlo o živú kauzu, dodržali zásadu zdržanlivosti. Samotná vyšetrovateľka upozornila, že danú živú kauzu nemôže bližšie komentovať. Aj preto sťažovateľ namietal najmä výroky vyšetrovateľky, ktoré sa týkali iných široko medializovaných káuz spojených s jeho osobou. Irelevantná je námietka sťažovateľa, podľa ktorej sa odporca mal dopustiť porušení Etického kódexu tým, že uverejnil rozhovor s vyšetrovateľkou, voči ktorej sťažovateľ v trestnom konaní vzniesol námietku zaujatosti. S takýmito námietkami sa musia vysporiadať štátne orgány, ale médiá nemôžu byť takýmito námietkami viazané, pretože inak by rezignovali na verejný záujem a napĺňali záujem obvinených osôb a ich advokátov. Sťažovateľ, ktorý čelil a čelí obvineniam z viacerých trestných činov, musí aj vzhľadom na svoju spoločenskú dôležitosť zniesť zvýšenú pozornosť a záujem o svoju osobu, napríklad aj rozhovorom s vyšetrovateľom, ktorý sa jeho prípadom venoval a venuje v trestnom konaní. Odporca vo vyjadrení uznal za chybu, že nereagoval na mail a tlačovú správu advokátskej kancelárie Škubla & Partneri zo 16. decembra 2022. Sťažovateľ o mesiac neskôr doručil žiadosť o zdržanie sa neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti a uverejnenie ospravedlnenia, tejto žiadosti odporca odmietol vyhovieť s tým, že z vyššie uvedených dôvodov ju považoval za neprimeranú a neodôvodnenú. Sťažovateľovi následne ponúkol priestor v rovnakej relácii s rovnakým moderátorom, v ktorej by sa moderátor venoval aj poslednému obvineniu z dvoch trestných činov. Na ponuku rovnocenného priestoru v rozhovore, ktorý by bol zverejnený na webe denníka Postoj a rovnako aj na kanáli YouTube, sťažovateľ nereagoval. V závere vyjadrenia odporca uviedol, že sa rozhodol zverejniť v rámci svojho spravodajstva rozsiahlu tlačovú správu sťažovateľa k videorelácií a sprístupnil ju verejnosti aj napriek tomu, že ju sťažovateľ nekoncipoval v rámci práva na vyjadrenie.
Sťažnosť sťažovateľa preskúmala Rada na svojom zasadnutí dňa 25. 4. 2023. Oboznámila sa s obsahom zverejneného rozhovoru, pri ňom uverejneným textom, so sťažnosťou sťažovateľa a jej prílohami ako aj s vyjadrením odporcu zo 17. apríla 2023.
Ako zistila Rada, samotný video rozhovor je dosiaľ na spravodajskom webovom portáli odporcu prístupný a Rada vychádzala z jeho znenia v čase doručenia sťažnosti. Je uverejnený pod názvom Šéfka tímu Gorila: Haščákovi by som sa v tomto štádiu neospravedlnila. Ide o štúdiový rozhovor moderátora Mareka V. s Martinou B., o ktorej je v úvode rozhovoru moderátorom uvedené, že je „šéfkou vyšetrovacieho tímu Gorila“ a tento údaj je krátko uvedený aj v textovej podobe. Moderátor na začiatku rozhovoru uvádza, že o tento rozhovor sa usiloval tri roky. Rozhovor pozostáva z otázok moderátora a odpovedí respondentky, nie je doplnený žiadnym komentárom, celková dĺžka záznamu je 30 minút. Počas celého rozhovoru je označený logom „Postoj TV“ a logom „Konzervatívny denník Postoj“. V rozhovore odzneli obe jeho konkrétne časti tak ako ich cituje sťažovateľ v sťažnosti (11. až 12. minúta záznamu).
Pri rozhovore je na webovom portáli uvedený text: „Niektorí ľudia z bývalého vedenia polície vyniesli za peniaze informácie o pripravovanom zásahu v sídle Penty. Mám tiež podozrenie, že niekto ma sledoval“, povedala v exkluzívnom rozhovore pre Postoj TV šéfka vyšetrovacieho tímu Gorila Martina B. Tento text je doplnený údajom, že relácie Mareka V. pokračujú v Postoj TV, výzvou na ich podporu, údajom o tom, že Marek V. nedávno oznámil odchod z verejnoprávnej televízie „po tom, čo čelil kritike Rady RTVS a slabej podpore zo strany vedenia“ a textom „V postoji si vážime slobodu a vieme, že svedectvá ľudí, ktorí opisujú aj nebezpečné praktiky v procese riadenia štátu či vyšetrovania veľkých káuz, sú pre Slovensko dôležité. Nechceme, aby ich hlas bol umlčaný“.
Nasleduje text pod názvom „Čo sa okrem iného dozviete v rozhovore s Martinou B.“, v ktorom je uvedené: „prečo nesúhlasila s ospravedlnením štátu finančníkovi H.; prečo si nemyslí, že zásah v sídle Penty bol demonštráciou sily; prečo neumožnila polícia jej advokátom nahliadnuť do spisu; či je pravda, že jej nadriadení nie sú spokojní s výsledkom Gorily; kto, kedy a prečo ju sledoval a ako sa voči tomu bránila; prečo jej zapálili dve autá a s akým prípadom to súviselo; ako jej zasahovali do práce Tibor G. a Dušan K.; či by mal pád vlády a predčasné voľby vplyv na vyšetrovanie káuz; či nemá niekedy chuť to zabaliť alebo prejsť na druhý breh a či ju to stále baví a dokedy chce byť policajnou vyšetrovateľkou.“
Podľa čl. II ods. 2 Kódexu hlavnými zásadami, ktorými sa novinár riadi vo svojej práci, sú nestrannosť, vyváženosť, objektivita, čestnosť, pravdivosť, zodpovednosť a dôsledné overovanie faktov.
Podľa čl. III ods. 1 Kódexu novinár je povinný dôsledne si overiť každú informáciu, ktorú zverejní. Informácie si spravidla overí aspoň z dvoch od seba navzájom nezávislých zdrojov.
Podľa čl. III ods. 3 Kódexu novinár alebo médium nezverejňuje žiadne informácie, o ktorých vie, že sú nepravdivé. Pravdivé informácie vychádzajú z faktov a ich objektívnej interpretácie, s prihliadnutím na skutočný kontext popisovaného deja, bez skresľovania objektívnej reality a zamlčovania (opomenutia) časti existujúcich faktov a súvislostí.
Podľa čl. III ods. 7 Kódexu titulky článkov alebo programov nesmú byť nepravdivé vo vzťahu k obsahu textu. To isté platí pre upútavky a reklamy, ktorými sa články a programy propagujú.
Podľa čl. III ods. 17 Kódexu ak novinár zistí, že zverejnil nesprávnu informáciu, je povinný spraviť všetko pre jej bezodkladnú opravu aj bez vyzvania ktorejkoľvek z dotknutých strán alebo redakcie.
Podľa čl. IV ods. 2 Kódexu novinár rešpektuje prezumpciu neviny a to aj vo vzťahu k osobám podozrivým z trestného činu, obvineným zo spáchania trestného činu alebo obžalovaným zo spáchania trestného činu. Celé mená ľudí podozrivých z trestnej činnosti zverejňuje len v prípade, že zverejnenie ich mena predstavuje dôležitý verejný záujem.
Podľa čl. IV ods. 4 Kódexu novinár rešpektuje základné princípy demokratického a právneho štátu, ústavný poriadok Slovenskej republiky ako aj platné právo a věobecné morálne princípy.
Rada sa pri rozhodovaní o sťažnosti predovšetkým zaoberala posúdením témy rozhovoru z hľadiska jej významu pre rozvoj verejnej diskusie. Rada nemá pochybnosti o tom, že téma uverejneného rozhovoru je závažná, týka sa otázok, ktoré sú a majú byť predmetom informovania verejnosti, pretože verejnosť má legitímne právo na informácie o priebehu tohto trestného konania a to i napriek štádiu, v ktorom sa nachádza. Z hľadiska zvolenej témy uverejneného rozhovoru považuje preto Rada za nesporné, že rozhovor prispel do verejnej diskusie o aktuálnej otázke, ktorú je potrebné, vhodné a prospešné v záujme práva verejnosti na informácie rozvíjať.
Podaná sťažnosť nastolila predovšetkým otázku zodpovednosti moderátora za priebeh vedenia rozhovoru a informácie obsiahnuté v odpovediach respondenta. Sťažovateľ vychádza z toho, že odporca je zodpovedný za všetky výroky respondenta, ktoré v rozhovore odzneli a v prípade tvrdení tak zodpovedá i za ich pravdivosť. Podľa názoru Rady je v takýchto prípadoch pre zodpovedanie nastolenej otázky potrebné vychádzať predovšetkým z konkrétnych okolnosti danej veci a rozhovor je potrebné posudzovať ako celok a to aj v kontexte s inými známymi skutočnosťami.
V prípade rozhovorov vysielaných naživo je potrebné k zodpovednosti moderátora za obsah jeho priebehu a odpovede respondenta pristupovať menej prísne. Tu moderátorovi nemožno pripísať inú zodpovednosť než zodpovednosť za obsah jeho vlastných otázok, ich sled, vedenie rozhovoru a dodržanie všeobecne akceptovaného scenára rozhovoru, pričom v takom prípade možno od neho žiadať iba to, aby sa prípadne v priebehu rozhovoru vo svojich vstupoch výslovne dištancoval od takých odpovedí respondenta, ktoré povzbudzujú nenávisť, popierajú demokratické princípy, či nenávistne útočia na iných alebo mimoriadne intenzívne zasahujú do práv iných. Je tomu tak preto, že v prípade rozhovorov odvysielaných naživo nemôže moderátor vopred žiadnymi inými prostriedkami ovplyvniť obsah odpovedí respondenta. Čiastočne odlišná je situácia pri rozhovoroch nahrávaných vopred, keď moderátor a vysielateľ má väčší priestor ovplyvniť smerovanie rozhovoru v záujme ochrany všeobecne akceptovaných práv iných, môže dôslednejšie zvažovať formulovanie vlastných otázok a tým aj obsah odpovedí respondenta. Pokiaľ ide navyše o rozhovor, na prípravu ktorého bol dostatok času a zároveň ho nie je nevyhnutné v záujme mimoriadnej aktuálnosti témy odvysielať okamžite, požiadavky na korektnosť prístupu moderátora sa ešte viac stupňujú. To sa týka obsahu rozhovoru i výberu respondenta k téme.
V tejto súvislosti Rada v prvom rade poukazuje na to, že vo veci sťažovateľa išlo o rozhovor, ktorý nebol odvysielaný naživo a ako uviedol sám jeho moderátor, bol ním pripravovaný dlhší čas. Moderátorovi bol tak daný veľký časový priestor na jeho prípravu, vrátane prípravy vlastných otázok, zváženia ich okruhov a následnosti tak, aby mohli byť korektné a tým prispieť aj ku korektností odpovedí, ktoré boli nakoniec publikované. Preto k postupom moderátora v tomto prípade je potrebné pristupovať kritickejšie.
Rada považuje voľbu okruhov tém rozhovoru moderátorom za primeranú a zodpovedajúcu právu verejnosti na informácie. Rovnako Rada považuje za akceptovateľný i výber respondenta. Naopak Rada nepovažuje za šťastný postup moderátora, ktorý sa pri niektorých odpovediach respondenta k nim vracal, sám ich znova vlastnými slovami zhrnul, resp. z formulácie následnej otázky vyplýva, že odpovedi pripísal určitý obsah, ktorý celkom korektne nezodpovedal obsahu odpovedí respondenta, a na základe takéhoto prístupu modifikované otázky opakoval, čo navodzovalo dojem snahy moderátora posunúť obsah pôvodných odpovedí respondenta z hraníc ich pôvodného významu.
Napriek uvedenému však Rada samotný spôsob vedenia rozhovoru moderátorom, hoci ho vníma do určitej miery kriticky, nepovažuje za eticky neakceptovateľný a nestotožňuje sa s názorom sťažovateľa o zodpovednosti odporcu za obsah odpovedí respondenta a to práve s ohľadom na postup moderátora pri vedení rozhovoru a spôsob reakcie respondenta na nich. Z priebehu rozhovoru je úplne zrejmé, že tak moderátor ako aj respondent si boli plne vedomí toho, že s ohľadom na štádium trestného konania, ktoré bolo predmetom informovania verejnosti, je nevyhnutné postupovať zdržanlivo. Pretože Rada je toho názoru, že verejnosť má právo na informácie aj vo vzťahu k prípravnému konaniu v trestných veciach, zároveň je presvedčená i o tom, že tento záujem verejnosti prevláda nad záujmami sťažovateľa, hoci len potiaľ, pokiaľ pri takomto verejnosti nebude vyslovená alebo tvrdená vina sťažovateľa zo spáchania trestného činu, alebo jeho konanie takto označené. Vo veci sťažovateľa táto hranica moderátorom ani respondentkou však prekročená nebola.
Rada sa tak nestotožňuje s námietkami sťažovateľa, podľa ktorých právoplatne neskončená trestná vec by mala byť predmetom záujmu novinárov v menšom rozsahu, než sa stalo v tomto prípade a ani s námietkou výberu osoby respondenta odôvodnenou tým, že voči vyšetrovateľke bola vznesená námietka zaujatosti, resp. tým, že podľa názoru sťažovateľa postupovala v trestnom konaní nekorektne, prípadne i v rozpore so zákonom. Samozrejme aj Rada citlivo vníma šírenie informácii o trestných konaniach v predsúdnom štádiu, ktoré je neverejné, avšak to znamená iba toľko, že k informovaniu o trestných veciach v takomto štádiu treba pristupovať s väčšou obozretnosťou a to najmä tak, aby v žiadnom prípade z uverejnenej informácie verejnosť nemohla nadobudnúť dojem, že určitá osoba je vinnou z trestného činu a aby tak bola porušená prezumpcia neviny ako jeden zo základných princípov, ktorým je povinný sa riadiť i novinár. V tomto prípade považuje Rada odpovede respondentky za zdržanlivé a korektné, pričom respondentka z týchto hraníc nevybočila ani po opakovaných otázkach moderátora. Z rozhovoru nemožno nadobudnúť dojem, že by sťažovateľ bol vinným z akéhokoľvek trestného činu. Na tom nič nemení ani sťažovateľom zdôrazňovaná údajná zaujatosť vyšetrovateľky, o ktorej námietke nebolo rozhodnuté. Je prirodzené, že trestné právo obmedzuje možnosti vyšetrovateľa po vznesení námietky zaujatosti vykonávať úkony v trestnom konaní, pretože takéto obmedzenie je dané v záujme dodržania zásad trestného konania a práv podozrivého, či obvineného. Avšak poskytnutie rozhovoru spôsobom a v rozsahu ako sa to stalo v tomto prípade, nie je nijako podmienené takouto situáciou v trestnom konaní, tobôž ak sa táto okolnosť stane témou rozhovoru. Tu považuje Rada za významné, že údaj o vznesení námietky zaujatosti sťažovateľom voči vyšetrovateľke bol súčasťou rozhovoru, verejnosť o tejto skutočnosti získala vedomosť a pri vytváraní vlastného názoru na obsah rozhovoru a odpovede respondentky túto okolnosť mohla zohľadniť. Navyše v situácii, keď Rada posudzuje sťažnosť sťažovateľa smerujúcu proti prevádzkovateľovi spravodajského internetového portálu, vznesenie námietky zaujatosti v trestnom konaní môže mať význam iba vo vzťahu k výberu respondenta moderátorom, pričom je vecou respondenta ako vyhodnotí pozvanie a či ho za daných okolností prijme. Rade nepatrí posudzovať konanie respondentky z hľadiska jej služobných povinností.
Pokiaľ sťažovateľ namietal dve konkrétne časti rozhovoru, ktoré sa týkali údaja o tom, že polícia disponovala informáciami o možnom úniku informácii z vedenia polície smerom k finančnej skupine Penta a údaja o tom, že podľa operatívnych informácií polície v čase pred vykonaním prehliadky v jej sídle bola ozbrojená ochranka (citované vyššie), sťažovateľ si prvý výrok respondentky vyložil tak, že bol respondentkou obvinený z toho, že sa on alebo finančná skupina v minulosti dopustil trestného činu korupcie, resp. dokonca, že ho mal spáchať, hoci zaň nebol odsúdený ani k nemu vypočutý, čím mala byť porušená prezumpcia neviny a vo vzťahu k druhému výroku tento sťažovateľ označil za nepravdivý s odôvodnením, že v trestnom spise niet žiadnych dôkazov o existencii v čase zásahu informácií o tom, že v komplexe bola ozbrojená ochranka, keď v skutočnosti tam ani žiadna nebola.
Rada po oboznámení sa s celým záznamom rozhovoru, nie len jeho sťažovateľom citovaných častí, nezistila, že by sťažovateľ bol respondentkou alebo moderátorom označený za páchateľa akéhokoľvek trestného činu alebo že by bol inak porušený princíp prezumpcie neviny. Takýto záver nemožno vyvodiť ani zo sťažovateľom citovanej časti rozhovoru a ani z jeho ostatných častí. Ako vyplýva priamo z rozhovoru, tieto časti rozhovoru sú vlastnými hodnoteniami respondenta, keď ostatne zmysel rozhovoru spočíval aj v tom, aby respondent takýto vlastný názor vyslovil. Takéto hodnotenia, navyše v kontexte zvýrazňujúcom, že sa opierali o v tom čase respondentovi známe skutočnosti, nemožno posudzovať z hľadiska pravdivosti alebo nepravdivosti, ale iba z hľadiska primeranosti vo vzťahu k iným skutočnostiam existujúcim v danom čase. Nemožno preto považovať za porušenie povinnosti novinára predkladať verejnosti pravdivé informácie ani druhú sťažovateľom označenú časť týkajúcu sa prítomnosti ochranky, ktorá by bola ozbrojená, v danej budove. Ako vyplýva z celkového kontextu rozhovoru obe odpovede respondentky sledovali objasnenie jej vlastného pohľadu a vysvetlenie voľby spôsobu a rozsahu policajného zásahu. Ostatne ďalej respondentka hovorila i o tom, že musela postupovať tak, aby nedošlo k ujme na zdraví zasahujúcich či iných osôb a svoj postup ďalej vysvetľovala. Práve z celkového kontextu rozhovoru je i pre verejnosť zrejmé, že ide iba o pohľad jednej strany na danú udalosť, pričom treba pripustiť i to, že takýto pohľad nemusí byť jediný správny.
Pokiaľ sťažovateľ poukazuje na to, že údaje v titulku a perexe boli účelovo zoskupené odporcom tak, aby vyvolávali spojitosť medzi trestnou vecou týkajúcou sa sťažovateľa a inými nesúvisiacimi okolnosťami (vynesenie z polície za peniaze informácie o pripravovanom zásahu v sídle Penty, podpálenie áut vyšetrovateľky a jej sledovanie neznámymi osobami), takýto záver z uverejneného textu titulku a perexu nevyplýva a to ani pri ich izolovanom posudzovaní. Iba uvedenie mena sťažovateľa v titulku a následné uvedenie týchto informácii takýto záver neodôvodňuje a to ani vo vzťahu k údaju o „vynášaní informácií za peniaze“ o pripravovanom zásahu a ani pokiaľ ide o podpálenie áut vyšetrovateľky a jej sledovanie. Navyše ako to uvádza aj sám sťažovateľ, z obsahu rozhovoru je potom zrejmé, že tieto udalosti sa týkali iných trestných vecí vyšetrovaných respondentkou.
K argumentácií sťažovateľa, že v situácii keď bolo od začiatku zrejmé, že druhou stranou v predmete diskusie je sťažovateľ, mu nebolo odporcom umožnené v reálnom čase do verejnej diskusie predostrieť vlastný pohľad a odpovede na otázky, ktoré rozhovor nastolil Rada uvádza nasledovné. Je potrebné citlivo vnímať nevyhnutnosť rešpektovania povinnosti novinára usilovať sa o objektivitu výsledkov svojej práce a s týmto cieľom vždy dať slovo i druhej strane. Ako Rada opakovane zdôraznila – a to i pri menej kontroverzných a menej závažných témach – novinár je vždy povinný rešpektovať právo druhej strany vyjadriť sa vopred k téme, ktorú spracúva a týka sa tejto druhej strany, pretože táto povinnosť je súčasťou zodpovednej žurnalistiky a predpokladom poskytovania verejnosti objektívnych a pravdivých informácií. Túto premisu je však potrebné aplikovať aj s prihliadnutím na žurnalistický žáner produkovaný novinárom. Inak sa uvedená zásada aplikuje v prípade spravodajského textu a inak v prípade rozhovoru s určitým respondentom. Je nepochybné, že iba za predpokladu, že verejnosť pozná i názor druhej strany, môže prijímané informácie objektívne posudzovať a vytvoriť si vlastný názor. Úlohou novinára nie je verejnosti prezentovať určitý (svoj) pohľad na vec bez toho, aby si verejnosť sama mohla vlastný názor vytvoriť na základe súčasne predložených faktov ale aj názorov oboch strán ak sú v priamom rozpore alebo takýto rozpor je vopred zrejmý. Uvedené však nenúti v žiadnom prípade novinára automaticky dávať v rozhovore priestor všetkým dotknutým stranám, vo vzťahu ku ktorým sa respondent vyjadrí. Kódex ani bežná novinárska prax v Slovenskej republike alebo v zahraničí nevyžaduje od novinárov realizovať výlučne „diskusie“ medzi názorovými oponentmi. Je v súlade s etickými pravidlami novinárskej činnosti ak sa realizuje rozhovor výlučne s jednou osobou, ktorá má priestor na vlastné odpovede na otázky novinára. Ako už bolo vyššie uvedené, aj takýto žurnalistický formát vyžaduje od novinára zodpovednú prípravu a kladenie otázok v primeranej forme. Recipientom informácií by mal byť poskytnutý relevantný obraz reakcií/odpovedí respondenta na kritické/neservilné otázky novinára. Prísnosť a aplikácia uvedenej premisy je ďalej modifikovaná najmä s ohľadom na tému rozhovoru a médium, v ktorom je rozhovor publikovaný. Podstatne iné nároky sú na lifestylový rozhovor s celebritou, ako na rozhovor s politikom alebo vysokým štátnym úradníkom o téme verejného záujmu.
Pri rešpektovaní uvedených premís Rada nezistila, že by odporca prekročil limity definované Kódexom vo vzťahu k nestrannosti a vyváženosti. Sťažovateľ síce nedostal priestor vyjadriť sa bezprostredne k rozhovoru s respondentkou a ňou uvádzaným informáciám, uvedené však nemožno bez ďalšieho hodnotiť ako porušenie Kódexu. Formát odporcom zverejneného rozhovoru a ani respondentkou uvádzané informácie, nevyžadovali podľa názoru Rady bezodkladné poskytnutie priestoru Sťažovateľovi na reakciu, resp. priamo jeho účasť na rozhovore. Rada musí brať do úvahy, že sťažovateľ má v zásade široké možnosti komunikovať v médiách, alebo aj inak svoje názory a reakcie sprostredkovať širokej verejnosti, pričom sťažovateľ tieto možnosti aj využíva. Rovnako bez významu nie je, že odporca ponúkol sťažovateľovi rozhovor v rovnakom formáte ako bol ním namietaný rozhovor s vyšetrovateľkou. Túto možnosť však sťažovateľ nevyužil. Taktiež je podstatné, že i keď s časovým odstupom (čo Rada vníma kriticky), odporca zverejnil sťažovateľom doručené stanovisko obsahujúce jeho pohľad na vec.
Sťažovateľ je ako významná podnikateľská osobnosť osobou relatívneho verejného záujmu, a aj táto skutočnosť bola podstatná pri posudzovaní sťažnosti. Sťažovateľ z uvedeného dôvodu má o niečo zníženú mieru ochrany osobnostných práv a nie je možné túto skutočnosť nebrať do úvahy pri posudzovaní či sporným rozhovorom odporca alebo novinár neporušili zásady nestrannosti, vyváženosti, objektivity, čestnosti, pravdivosti, zodpovednosti a dôsledného overovania faktov. Podľa názoru Rady rozhovor nevybočil z uvedeného a v intenciách ochrany, ktorá bezpochyby náleží aj sťažovateľovi, neporušil odporca označené ustanovenia Kódexu. Rada však vníma aj názor odporcu, ktorý tvrdí, že sťažnosť navodzuje dojem snahy sťažovateľa zastrašiť či dokonca odradiť médiá od diskusie o otázkach verejného záujmu, ktorá je vitálnou pre každú slobodnú a demokratickú spoločnosť. I keď sa Rada v celom rozsahu nevie s týmto hodnotením odporcu stotožniť, je potrebné zdôrazniť, že Kódex a činnosť Rady sa nesmú stať nástrojom ako vyvíjať tlak na médiá a hatiť plnenie ich základnej spoločenskej úlohy. Slobodné médiá a realizácia práva na slobodu prejavu pri rešpekte k pravidlám novinárskej etiky predstavujú pilier ako aj strážcu hodnôt našej civilizácie. Rada nebude akceptovať, aby média boli odradzované od plnenia si svojej základnej úlohy strážneho psa demokracie.
Preto Rada uzatvára, že vyššie uvedeným konaním odporcu, teda samotným obsahom uverejneného rozhovoru a sprievodným textom k porušeniu čl. II ods. 2, čl. III ods. 1, 3, 7, 17 a čl. IV. ods. 2, 4 Kódexu nedošlo.
Poučenie:
Toto rozhodnutie Rady je konečné a nie je napadnuteľné v zmysle § 8 ods. 10 Rokovacieho poriadku Rady.
V Bratislave dňa 25. apríla 2023
Mgr. Alena Pániková
Predsedníčka TR SR