č. k. 16/2016

Tlačová rada Slovenskej republiky v zložení Július Lörincz – predseda, JUDr. Ing. Andrej Schwarz, LL.M. – podpredseda, Mgr. Ivana Potočňáková, JUDr. Eduard Bárány, DrSc., JUDr. Peter Kerecman, PhD., Ing. Ivan Podstupka vo veci vedenej pod č. k. 16/2016 na zasadnutí dňa 12.12.2016 o sťažnosti navrhovateľky JUDr. I. M., PhD., predsedníčka Ústavného súdu Slovenskej republiky, Hlavná 110, Košice 042 65 proti odporcovi denníku SME, ktorého vydavateľom je Petit Press, a. s., so sídlom Lazaretská 12, Bratislava 811 08, podľa § 8 Rokovacieho poriadku Tlačovej rady Slovenskej republiky schváleného Zborom zástupcov Asociácie na ochranu novinárskej etiky v Slovenskej republike.

rozhodla
Tlačová rada Slovenskej republiky konštatuje, že uverejnením článku „Sudcovia nekonali, nič sa im nestalo“ s pokračovaním pod názvom „Kauzu Cervanová brzdila aj šéfka Ústavného súdu“ v denníku SME, dňa 18. júla 2016, na titulnej strane a strane 4 porušil denník SME čl. II. bod 1, 2 a čl. 3 bod. 6 Etického kódexu novinára.
Tlačová rada vyslovuje nad konaním denníka SME znepokojenie.

Vyzýva vydavateľa odporcu, aby uverejnil toto rozhodnutie v najbližšom možnom vydaní svojho periodika po doručení tohto rozhodnutia.
 

Odôvodnenie

Tlačovej rade Slovenskej republiky („Rada“) bola dňa 18.10.2016 doručená sťažnosť sťažovateľky JUDr. I. M., PhD., predsedníčky Ústavného súdu Slovenskej republiky, Hlavná 110, Košice 042 65 („Sťažovateľka“) proti odporcovi denníku SME, ktorého vydavateľom je Petit Press, a. s., so sídlom Lazaretská 12, Bratislava 811 08 („Odporca“) týkajúca sa článkov uverejnených v printovej verzii denníka Odporcu na titulnej strane a strane 4, dňa 18. júla 2016 pod názvom „Sudcovia nekonali, nič sa im nestalo“ a „Kauzu Cervanová brzdila aj šéfka Ústavného súdu“ resp. v elektronickej verzii webovej stránky Odporcu, dňa 17. júla 2016 pod názvom „Za prieťahy v kauze Cervanová mohla aj šéfka Ústavného súdu“ („Články“ alebo aj „Článok“).
Sťažovateľka sťažnosťou žiada Radu, aby sa zaoberala Článkami Matúša Burčíka, ktorý podľa názoru Sťažovateľky porušil Etický kódex novinára („Etický kódex“) prijatý Slovenským syndikátom novinárov. Podrobnejšie Sťažovateľka svoju sťažnosť vo vzťahu k Článkom uverejneným v denníku Odporcu odôvodnila takto:
Dňa 13. júla 2016 doručil redaktor denníka SME Matúš Burčík („Redaktor“) Ústavnému súdu Slovenskej republiky („Ústavný súd“) e-mail so žiadosťou, aby Sťažovateľka podala stanovisko k prieťahom v súdnom konaní vo veci trestného činu vraždy študentky medicíny Ľudmily Cervanovej z roku 1976. Redaktor svoju žiadosť odôvodnil tým, že Sťažovateľka bola v rokoch 1996 až 1998 predsedníčkou Krajského súdu v Bratislave, ktorý v predmetnej veci konal. V zmysle žiadosti sa Sťažovateľka mala k predmetnej žiadosti vyjadriť, či Sťažovateľka ako predsedníčka súdu vykonávala opatrenia smerujúce k zabezpečeniu bez prieťahov, resp. aby Sťažovateľka uviedla, kto bol podľa názoru Sťažovateľky za prieťahy v súdnom konaní zodpovedný. Sťažovateľka uvádza v žiadosti Redaktora nebol uvedený žiadny termín na podanie vyjadrenia. Podľa vyjadrenia Sťažovateľky, v čase od 11. júla 2016 do 15. júla 2016 čerpala dovolenku, pričom na uvedenú žiadosť telefonicky v dňoch 13. a 14. júla 2016 odpovedala Redaktorovi hovorkyňa Ústavného súdu s tým, že s prihliadnutím na závažnosť témy Sťažovateľka určite predloží svoje stanovisko, avšak z dôvodu čerpania dovolenky a času potrebného na zabezpečenie podkladov nebude možné toto stanovisko podať ihneď. Túto skutočnosť Sťažovateľka odôvodňuje okrem závažnosti témy a čerpania dovolenky aj tým, že žiadosť Redaktora sa týkala činnosti Sťažovateľky v období rokov 1996 až 1998, t. j. obdobia pred dvadsiatimi rokmi. Sťažovateľka poukazuje, že Redaktor v telefonických rozhovoroch s hovorkyňou Ústavného súdu nestanovil žiaden termín na podanie vyjadrenia a ako uvádza Sťažovateľka, Redaktor dokonca uviedol, že „to má čas“, a na otázku Redaktora, či bude možné toto vyjadrenie podať do konca týždňa (t. z. 15. júla 2016) hovorkyňa Ústavného súdu odpovedala, že s ohľadom na uvedené praktické problémy to s najväčšou pravdepodobnosťou možné nebude.

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že aj napriek uvedeným skutočnostiam boli Články dňa 17. júla 2016 publikované v elektronickej verzii a dňa 18. júla 2016 aj v tlačenej verzii denníka Odporcu. Redaktor k podaniu vyjadrenia Sťažovateľky v Článkoch uviedol nasledovné: „Jej hovorkyňa Anna Pačurová v stredu tvrdila, že sa pokúsi stanovisko I. M. poslať na druhý deň. Vo štvrtok povedala, že to bude možno v piatok. Potom sa už neozvala.“ Sťažovateľka má za to, že Články Redaktora neobsahovali Redaktorovi známe skutočnosti, že podaniu vyjadrenia bránila dovolenka Sťažovateľky ako aj nedostatok času na získanie potrebných podkladov na sformulovanie vyjadrenia. Sťažovateľka zároveň analogicky poukazuje na zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov („Zákon o slobode informácií“), v zmysle ktorého je lehota na podanie odpovede ustanovená na osem pracovných dní, čo pri nedostatku osobitnej úpravy podľa vyjadrenia Sťažovateľky môže slúžiť ako pomôcka na zhodnotenie postupu Redaktora denníka SME ako aj na zodpovedanie otázky, či bol Sťažovateľke poskytnutý dostatočný priestor na vyjadrenie. Po vydaní Článkov, t. j. dňa 18. júla 2016 prebehla ďalšia telefonická komunikácia medzi Redaktorom a hovorkyňou Ústavného súdu, ktorá sprostredkovala výhrady Sťažovateľky k obsahu Článkov, a to najmä s ohľadom na neposkytnutie primeraného času na zaujatie stanoviska. V predmetnom telefonickom rozhovore sa podľa vyjadrenia Sťažovateľky hovorkyňa Ústavného súdu a redaktor dohodli, že redakcia Odporcu zverejní stanovisko Sťažovateľky k Článkom. Ako uvádza Sťažovateľka, v popoludňajších hodinách dňa 18. júla 2016 zaslala hovorkyňa Ústavného súdu elektronickou poštou Redaktorovi stanovisko Sťažovateľky k predmetným Článkom so žiadosťou o jeho zverejnenie v plnom znení ako v tlačenej, tak aj v elektronickej podobe. Následne, t. j. dňa 19. júla Redaktor e-mailom informoval Ústavný súd, že vzhľadom na rozsah stanoviska ho nemožno zverejniť v printovej forme, pričom podstatnú časť stanoviska, nie však celé jeho znenie, zapracovali do internetovej verzie článku na stránku. K predmetnej časti stanoviska pridala redakcia Odporcu vlastný nadpis „I. M.: Nemala som dôvod zasahovať.“ Sťažovateľka, dňa 20. júla 2016 adresovala list šéfredaktorke denníka Odporcu, v ktorom žiadal, aby denník Odporcu zverejnil Sťažovateľkou podané stanovisko k predmetným Článkom v celom rozsahu ako v elektronickej, tak aj v tlačenej podobe. Na predmetnú žiadosť Sťažovateľky odpovedala šéfredaktorka denníka Odporcu listom dňa 27. júla 2016, v ktorom Sťažovateľke oznámila, že zhrnutie stanoviska Sťažovateľky je zverejnené pod pôvodným Článkom v elektronickej verzii denníka Odporcu s pripojeným odkazom na internetovú stránku Ústavného súdu, kde je zverejnené celé predmetné stanovisko Sťažovateľky.

K obsahu Článkov zverejnených v denníku Odporcu sa Sťažovateľka vyjadrila nasledovne:
Sťažovateľka podotýka, že posúdenie obsahovej stránky Článkov je náročné najmä z dôvodu, že Článok zverejnený v tlačenej podobe sa líši od verzie v súčasnosti dostupnej na webovom sídle denníka Odporcu. Sťažovateľa poukazuje, že Redaktor pri tvrdení: „Súdy v prípade vraždy študentky Ľudmily Cervanovej sa vliekli dlhé roky. Môžu za to konkrétni sudcovia, potrestaný nebol nikto. Niektorých povýšili.“ pričom pod uvedeným konštatovaním sa nachádza fotografia Sťažovateľky a JUDr. Štefana Harabina. V tejto súvislosti Sťažovateľa má za to, že zverejnenie fotografie nemá žiaden bližší súvis s obsahom Článkov, pretože v jeho obsahu sa nijakým spôsobom nespomína JUDr. Štefan Harabin, ktorý k predmetnej veci nemá ani žiaden vzťah, je však častým terčom kritických článkov v denníku Odporcu, zároveň uvádza, že fotografia na ktorej je Sťažovateľka zobrazená nepochádza z obdobia, keď bola Sťažovateľka predsedníčkou Krajského súdu v Bratislave.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti upriamuje pozornosť najmä, na podľa jej názoru, relevantné časti vo vzťahu k osobe Sťažovateľky:
„Symbolom pomalého konania slovenských súdov sa stala kauza vraždy študentky Ľudmily Cervanovej, od ktorej v týchto dňoch uplynulo 40 rokov. Zo sudcov, ktorí prípad zdržiavali, nebol nikto potrestaný, zistil denník SME.“
„Predsedníčkou krajského súdu, ktorá mala podradených kontrolovať, bola v rokoch 1996 až 1998 I. M., ktorá dnes ako šéfka Ústavného súdu vystupuje ako bojovníčka proti prieťahom“
„Súdy prípad uzavreli v septembri 2006, teda po tridsiatich rokoch. Neznamená to však, že prieťahy sprevádzali celé spomenuté obdobie“

„Prieťahy kauzu Cervanová sprevádzali v novom konaní, ktoré na krajskom súde trvalo do roku 1990 do januára 2004.(…)“
„Neprimerane dlhé konanie bolo pre sťažovateľku „rovnakým zásahom do jej osobnostných práv ako bolo samotné zavraždenie jej dcéry“ napísal v zdôvodnení predseda senátu Lajos Mészáros.“

„V tom čase už boli známe obe rozhodnutia Ústavného súdu o prieťahoch v kauze Cervanová aj za éry I. M.. Na Ústavnom súde I. M. vystupuje práve ako bojovníčka proti prieťahom v súdnych konaniach.“

Podľa Sťažovateľky Redaktor, pokračuje v Článku tvrdením, že až po pridelení veci sudkyni Smolkovej došlo k odstráneniu prieťahov v konaní, pričom v tom čase bola predsedníčkou Krajského súdu v Bratislave Mária Šramková, ktorej vyjadrenie k veci sa Redaktorovi nepodarilo zohnať. Sťažovateľka uvádza, že na rozdiel od osoby Sťažovateľky v súvislosti s p. Máriou Šramkovou Redaktor uvádza, že sa možno k e-mailu od neho nedostala, keďže je dovolenkové obdobie, pričom Sťažovateľka dodáva, že Redaktor mal v danom čase informáciu o tom, že Sťažovateľka čerpala dovolenku, avšak o tejto skutočnosti Redaktor čitateľov neinformoval.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uvádza, že Odporca zverejnením Článkov porušil čl. III bod 6. prvej vety Etického kódexu, v zmysle ktorého titulky článkov alebo programov nesmú byť zavádzajúce, ani nepravdivé. Sťažovateľka svoju argumentáciu rozvádza, keď uvádza, že uvedené nadpisy „Sudcovia nekonali, nič sa im nestalo“, resp. „Kauzu Cervanová brzdila aj šéfka Ústavného súdu“ resp. „Za prieťahy v kauze Cervanová mohla aj šéfka Ústavného súdu“ je potrebné vnímať v ich vzájomnej súvislosti, ako aj v súvislosti so samotným obsahom Článkov, nakoľko podľa názoru Sťažovateľky porušujú uvedený článok Etického kódexu, keďže sú tieto nadpisy zavádzajúce a klamlivé. Sťažovateľka v tejto súvislosti ďalej uvádza, že sporné nadpisy jednoznačne konštatujú jej zodpovednosť za prieťahy v súdnom konaní vo veci Cervanová a naznačujú, že Sťažovateľka konala ako zákonná sudkyňa, ktorá svojou nečinnosťou spôsobila prieťahy v konaní. Zároveň poukazuje, že ako zákonná sudkyňa v danej trestnej veci nikdy nerozhodovala, nemala bezprostredný vplyv na konanie v tejto veci, a preto ani priamo nemohla zapríčiniť prieťahy v tomto súdnom konaní. Konštatovanie zodpovednosti za prieťahy v konaní v nadpisoch Článku podľa názoru Sťažovateľky navodzujú dojem, že bola objektívnym spôsobom zistená zodpovednosť, t. j. že o tejto zodpovednosti autoritatívne rozhodol aj príslušný orgán, k čomu však podľa Sťažovateľky nikdy nedošlo. Takéto rozhodnutie by bolo možné podľa Sťažovateľky uskutočniť len v rámci disciplinárneho konania, pričom Sťažovateľka uvádza, že počas výkonu svojej funkcie predsedu krajského súdu však nikdy disciplinárnemu konaniu nemusela čeliť. Zodpovednosť Sťažovateľky podľa jej vyjadrenia nie je možné vyvodiť ani z rozhodnutí Ústavného súdu vo veciach sp. zn. II. ÚS 32/03 a sp. zn. I. ÚS 80/06, ktoré boli Redaktorovi Článkov známe. Sťažovateľka uvádza, že v konaní vedenom pod sp. zn. II. ÚS 80/09 síce Ústavný súd konštatoval, že k prieťahom v konaní došlo aj počas funkčného obdobia Sťažovateľky ako predsedníčky Krajského súdu v Bratislave v čase od 1996 do augusta 1998, avšak s prihliadnutím, na dĺžku funkčného obdobia Sťažovateľky sa jej funkčného obdobia tieto prieťahy v celom rozsahu netýkajú. Predmetné konštatovanie zodpovednosti Sťažovateľky za prieťahy v konaní považuje Sťažovateľka len za konštrukciu Redaktora, ktorá nemá oporu ani v obsahu samotných Článkov. Sťažovateľka si je vedomá, že sloboda tlače, zahŕňa aj možnosť určitej provokácie a preháňania, ich tolerancia je však podľa Sťažovateľky otázkou správnej miery vo vzťahu k samotnej téme Článkov a tieto novinárske postupy by nemali byť v rozpore s faktickými okolnosťami prípadu. Sťažovateľka zároveň poukazuje, že Etický kódex v otázke preháňania či provokácií kladie na novinárov vyššie nároky ako príslušná legislatíva.

V ďalšej časti sťažnosti Sťažovateľka poukazuje na koncepčný problém Článkov s ohľadom na skutočnosť, že v Článkoch absentuje jednoznačné definovanie postavenia Sťažovateľky ako predsedníčky súdu a rozlíšenie tohto postavenia vo vzťahu ku sudcom konajúcim vo veci, pričom toto rozlíšenie je pre posúdenie jej skutočného postavenia a zodpovednosti v celej kauze zásadné, pretože Sťažovateľka v nej vystupovala vždy len v pozícii predsedu súdu, a nie v pozícii sudcu, ktorému by bol prípad Cervanová zverený na rozhodnutie. Aj napriek týmto skutočnostiam Redaktor, podľa názoru Sťažovateľky, bez akéhokoľvek výraznejšieho rozlíšenia medzi sudcami uvádza okrem sudcov konajúcich vo veci samej a ju samotnú. Sťažovateľka svoje tvrdenie argumentačne zdôvodňuje cez prizmu postavenia a kompetencie predsedu súdu v zmysle zákona č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich v znení neskorších predpisov („Zákon o sídlach a obvodoch súdov“), keď uvádza, že predseda súdu môže do práce zákonných sudcov zasahovať len vo veľmi obmedzenej miere, pretože základnou charakteristikou súdnej moci a každého sudcu je nezávislosť, preto použitie termínu „podriadení“ pri opise vzťahu sudcov k predsedovi súdu nezodpovedá bežnému významu tohto slova. Sťažovateľka považuje za podstatné, s ohľadom na kompetencie predsedu súdu, najmä vytvorenie podmienok pre riadny chod súdu a len výnimočne sa venovať jednotlivým prípadom. Sťažovateľka na základe vyššie uvedeného považuje tvrdenie o jej osobnej zodpovednosti za prieťahy v kauze Cervanová prezentované ako fakt, pričom tieto tvrdenia nezohľadňujú jej skutočný vzťah k predmetnej veci.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti poukazuje, že uverejnením nadpisov k predmetným Článkom došlo k ďalšiemu porušeniu Etického kódexu, a to konkrétne čl. II bod 2, v zmysle ktorého je novinár povinný si dôsledne overiť všetky fakty. V tejto súvislosti Sťažovateľka zastáva názor, že Redaktor v danom prípade neoveroval všetky relevantné fakty, keďže v Článkoch neuviedol, aké sú skutočné možnosti predsedu súdu vo vzťahu ku kontrole prieťahov v konaní, naproti tomu Redaktor v Článkoch uvádza výrazy ako „I. M. brzdila“, „…sudcovia, ktorí prípad zdržiavali“. Z tohto dôvod Sťažovateľka zastáva názor, že Redaktor Článkami neposkytoval čitateľom všetky potrebné informácie na utvorenie si vlastného názoru zodpovedajúceho skutočnosti.
Sťažovateľka vidí v súvislosti s nedostatkom možnosti čitateľa vytvoriť si vlastný objektívny názor porušenie čl. II bod 1 Etického kódexu, v zmysle ktorého sú pre novinára (okrem iného) pri jeho práci prvoradé hodnoty spravodlivosti a slušnosti, ako aj porušenie čl. II bod 2 Etického kódexu, v zmysle ktorého je novinár povinný sa pri svojej práci riadiť tiež zásadami nestrannosti, vyváženosti, objektivity, poctivosti, pravdivosti a zodpovednosti. Sťažovateľka vyjadruje názor, že tolerovateľná miera preháňania či provokácie bola v danom prípade prekročená, nakoľko výkon jej funkcie predsedu Krajského súdu v Bratislave nemožno zo všetkých už uvedených dôvodov považovať za zásadný pre vznik prieťahov v konaní vo veci Cervanová. Zároveň Sťažovateľka považuje za dôležité, že Redaktor v celom texte nespomína, či sa pokúšal zistiť stanoviská aj ostatných predsedov krajského súdu v rozhodujúcom období, resp. dôvody, pre ktoré to nebolo možné urobiť alebo pre ktoré to nepovažoval za potrebné.
V poznámke Redaktora o „blízkom vzťahu“ s pánom prezidentom Gašparovičom Sťažovateľka nevidí žiaden vzťah k predmetu Článkov, ktorým je postup všeobecných súdov v kauze Cervanová. Sťažovateľka v tejto súvislosti poukazuje na Rezolúciu Rady Európy 1003 (1993) o etike žurnalistiky, v zmysle ktorej: „Vysielané správy musia byť založené na pravdivosti, zaručené vhodnými spôsobmi overenia a dôkazov a nezaujatosti pri podávaní faktov, popisu a rozprávaní. Fámy sa nesmú pliesť so správami. Spravodajské titulky a súhrny musia čo možno najvýstižnejšie vyjadrovať podstatu úvodných faktov a údajov.

Sťažovateľka si je vedomá svojho postavenia ako osoby verejného záujmu, s čím je spojená aj povinnosť zniesť oveľa väčšiu mieru kritiky ako ostatní občania, to však podľa názoru Sťažovateľky nezbavuje Odporcu povinnosti zachovávať pri písaní zásady novinárskej etiky. Podľa Sťažovateľky tieto zásady etiky neboli k jej osobe dodržané aj z dôvodu, že Redaktor denníka Odporcu Sťažovateľke pred publikovaním Článkov neposkytol možnosť podať k predmetu Článkov vyjadrenie. Konanie Redaktora hodnotí Sťažovateľka tak, že priestor na vyjadrenie dal Sťažovateľke iba formálne s tým, že Redaktor nemal záujem na tom, aby jej stanovisko, resp. ňou predložené fakty boli zapracované do Článkov. Zároveň Sťažovateľka dodáva, že v elektronickej podobe denníka Odporcu bola sprístupnená len časť jej odpovede, a teda čitateľ tlačenej podoby denníka Odporcu nemal vôbec možnosť oboznámiť sa so skutočnosťami, ktoré pravdivo vykresľujú okolnosti kauzy Cervanová, a čitateľ elektronickej verzie denníka Odporcu má aj v súčasnosti prístup k neobjektívnemu, nepravdivému a zavádzajúcemu Článku s tým, že redakcia Odporcu sa rozhodla uverejniť len časť odpovede Sťažovateľky.

V závere svojej sťažnosti Sťažovateľka navrhuje aby Rada konštatovala, že denník Odporcu uverejnením Článkov porušil čl. II bod 1 a 2 a čl. III bod 6 Etického kódexu.

Tajomník Rady vyzval šéfredaktora Odporcu, aby sa vyjadril k sťažnosti a zároveň ho upozornil na možnosť, aby sám v tejto lehote preskúmal, či došlo k porušeniu zásad novinárskej etiky, či nemôže toto porušenie uviesť na správnu mieru a oznámil Rade, či tak urobil.

Odporca na výzvu Rady doručil dňa 18.11.2016 vyjadrenie, v ktorom uviedol, že Odporca poskytol Sťažovateľke adekvátny priestor na vyjadrenie jej stanoviska k predmetnému Článku. Odporca má za to, že krátením pôvodnej verzie vyjadrenia Sťažovateľky žiadnym spôsobom nedošlo k zmene alebo posunu významu stanoviska Sťažovateľky. Vo vyjadrení Odporca uvádza hypertextový odkaz, ktorý odkazuje na vyjadrenie Sťažovateľky uverejnené na stránke Odporcu. Odporca zároveň vo vyjadrení uvádza samotné znenie vyjadrenia Sťažovateľky. K dôvodu vynechania určitých častí vyjadrenia Sťažovateľky, ktoré Odporca nezverejnil na webovej stránke, Odporca uvádza, že z pôvodného stanoviska Odporca vynechal najmä časti, ktoré obsahovali oficiálne označenia spisov a úradný opis úkonov, ako napríklad „z dôvodu územnosprávneho usporiadania bola pod číslami konania značka Z2, t.j. Z-2 1 T 36/90, resp., Z-2 1 T90/92“. Odporca svoju argumentáciu dopĺňa tvrdením, že podobné úpravy vykonáva redakcia Odporcu pri každom stanovisku a to v záujme zachovania zrozumiteľnosti pre čitateľa. Odporca zastáva názor, že uverejnením vyjadrenia na webovej stránke Odporcu, Odporca umožnil čo najširšej čitateľskej obci oboznámiť sa so stanoviskom Sťažovateľky, pričom poukazuje na skutočnosť, že portál Odporcu je najčítanejší spravodajský web na Slovensku s priemernou dennou návštevnosťou okolo pol milióna ľudí. Odporca zároveň poukazuje, že podľa jeho názoru list Sťažovateľky nespĺňal formálne náležitosti žiadosti o odpoveď podľa tlačového zákona.

Sťažnosť Sťažovateľa preskúmala Rada na svojom zasadnutí dňa 12.12.2016. Oboznámila sa s obsahom sťažnosti, ale aj so samotnými Článkami a dospela k záveru, že sťažnosť Sťažovateľky je dôvodná.

Podľa čl. II bod 1 Etické kódexu sú pre prácu novinára prvoradé hodnoty osobnej slobody, spravodlivosti a slušnosti. Vo svojej práci sa snaží o presadenie týchto hodnôt v spoločnosti.

Podľa čl. II bod 2 Etického kódexu hlavnými zásadami, ktorými sa novinár riadi vo svojej práci, sú nestrannosť, vyváženosť, objektivita, poctivosť, pravdivosť, zodpovednosť a dôsledné overovanie faktov.
Podľa čl. III bod 6 Etického kódexu titulky článkov alebo programov nesmú byť zavádzajúce, ani nepravdivé. To isté platí pre upútavky a reklamy, ktorými sa články a programy propagujú.

Rada na úvod svojho odôvodnenia uvádza, že téma Článkov predstavuje tému verejného záujmu, čo je zvýraznené aj skutočnosťou, že samotná osoba Sťažovateľky ako predsedníčky Ústavného súdu SR požíva status osoby verejného záujmu.
Zároveň Rada s ohľadom na jej pôsobnosť vymedzenú jej Rokovacím poriadkom konštatuje, že pri rozhodovaní o sťažnosti sa zaoberala iba článkom uverejneným v tlačenej verzii denníka SME.

V nadväznosti na sťažnosť Sťažovateľky v časti týkajúcej sa neposkytnutia dostatočného časového priestoru na vyjadrenie zo strany Odporcu Rada konštatuje, že v záujme zachovania objektivity je dôležité a žiadúce poskytnúť druhej strane priestor na vyjadrenia, avšak zároveň Rada vyjadruje názor, že vo vzťahu k dĺžke lehoty na vyjadrenie je nutné brať do úvahy i charakter vybraného periodika najmä s dôrazom na termín uzávierky periodika (denník). Rovnako významná pre hľadanie potrebnej rovnováhy je však i naliehavosť témy ako aj to, či v danom prípade ide o text povahou spravodajský alebo publicistický. Rada sa síce nemôže stotožniť s názorom Sťažovateľky, ktorá svoju argumentáciu opiera o analógiu so Zákonom o slobode informácií, v zmysle ktorého je lehota na podanie odpovede ustanovená na osem pracovných dní, avšak napriek tomu považuje konanie odporcu za nezodpovedajúce Etickému kódexu, hoci z iných dôvodov.

Imanentnou súčasťou práva na slobodu tlače je nepochybne aj čerstvosť a aktuálnosť uverejnených Článkov. Rada však poukazuje i na to, že poskytnutie priestoru na vyjadrenie nemôže byť len formálne, ale novinár musí aj reálne poskytnúť primeranú časovú lehotu, ktorá skutočne aj umožní respondentovi vyjadriť sa k téme alebo položeným otázkam. Na jednej strane treba zohľadniť naliehavosť a aktuálnosť samotnej témy, redakčnú uzávierku, na druhej strane však aj komplexnosť témy a objektívnosť jej spracovania, či potrebu primeraného času na prípravu reakcie.

V danom prípade sa téma článku týkala súdneho sporu a dejov, ktoré nemali charakter aktuálnosti, boli v spoločnosti a na verejnosti pertraktované dlhodobo. Nešlo o spravodajstvo, naopak nepochybne o publicistiku. Nie je bez významu, že navyše i samotný novinár nekonal tak, že by zdôraznil nevyhnutnosť okamžitej reakcie zo strany Sťažovateľky. V neposlednom rade nie je bez významu i to, že otázky smerujúce na Sťažovateľku sa týkali jej pôsobenia v období rokov 1996 až 1998, čo je už vyše 20 rokov. Bolo dôvodné zo strany novinára predpokladať, že informácie k tak vzdialenému časovému obdobiu nebude možné poskytnúť okamžite. V tejto situácii v záujme vytvorenia objektívneho článku bol na mieste zo strany novinára preto trpezlivejší prístup.
Vo vzťahu k výrokom, ktoré Sťažovateľka vo svojej sťažnosti označila ako zavádzajúce a klamlivé, sa Rada stotožňuje s názorom Sťažovateľky v tej časti, v ktorej Sťažovateľka poukazuje na neoprávnené obviňovanie jej osoby z dôvodu, že mala svojím konaním ovplyvňovať a ako Redaktor uvádza „brzdiť“ samotné konanie. Rada má za to, že postup Odporcu bol v rozpore s článkom 2 bod 1, 2 a článkom 3 bod Etického kódexu, nakoľko Rada považuje postup Odporcu za neetický a to z dôvodu nedôsledného overenia skutočností.

Redaktor pôsobenie Sťažovateľky ako predsedu Krajského súdu kladie tak v článku ako aj v nadpise do kontextu prieťahov v konaní v kauze Cervanová, a navodzuje dojem, že Sťažovateľka mala spôsobiť prieťahy v konaní, pričom nijako nevysvetľuje, akým konaním resp. nekonaním sa Sťažovateľka mala dopustiť prieťahov. Toto opomenutie je možné hodnotiť ako nedôsledné overenie faktov. Za významné považovala Rada i tú skutočnosť, že autor článku zjavne mylne interpretuje úlohy a zákonné povinnosti predsedu súduvo vzťahu k sudcom rozhodujúcim im pridelené veci, čo je zrejmé už len z toho, že v článku uvádza, že sťažovateľka ako predsedníčka súdu mala k zákonnému sudcovi pristupovať ako k „podriadenému“. Zákonní sudcovia rozhodujúci im pridelené veci na súde nie sú totiž podriadenými predsedu súdu.

Nadpis Článku nekorešponduje akémukoľvek zdôvodneniu v čom mala spočívať úloha Sťažovateľky pri prieťahoch a je zavádzajúci, keďže výslovne hovorí dokonca o tom, že Sťažovateľka „brzdila“ rýchle vyriešenie kauzy Cervanová. „Brzdiť kauzu“ znamená vo všeobecnosti vykonávať také úkony, ktorými má dôjsť k oddialeniu rozhodnutia vo veci. Rovnako je nadpis článku zavádzajúci v tom, že vyvoláva dojem, že tak Sťažovateľka mala konať (rozumej brzdiť vyšetrenie kauzy Cervanová) z titulu funkcie Ústavnej sudkyne.

Pokiaľ odporca vo vyjadrení k sťažnosti poukazoval na to, že (dodatočne) poskytol sťažovateľke priestor na vyjadrenie tým, že uverejnil na internete jej stanovisko k veci, takýto postup odporcu sa nejaví vhodný ani dostatočný s ohľadom na to, že údaje, na ktoré sťažovateľka reagovala, boli uverejnené i v printovej verzii denníka. Odporca mal teda reakciu sťažovateľky uverejniť aj v printovej verzii denníka.

Rada považuje ďalej za potrebné uviesť aj to, že hoci je nepochybne povinnosťou médií informovať a ich právom aj kritizovať činnosť súdov a fungovanie súdnej moci v štáte, aj vo vzťahu k tejto téme si novinár musí byť vedomý zodpovednosti, ktorú so sebou sloboda prejavu prináša. Rozširovanie nepravdivých informácii, či neprimeranej kritiky médiami na adresu súdov totiž nie len že neprospieva verejnej diskusii, ale znižuje i autoritu súdnej moci. Práve autorita súdnej moci je jedným z predpokladov fungovania výkonu súdnej moci v štáte, ktorej riadne fungovanie sa dotýka občanov a je aj v ich záujme. Spracúvanie tém týkajúcich sa súdnych konaní patrí k obsahovo najzložitejším témam pre novinára. Aj v týchto prípadoch platí, že novinár má právo na istú mieru zjednodušenia problému pri jeho predkladaní verejnosti, Ani toto privilégium však novinárovi neumožňuje predložiť verejnosti informácie natoľko skreslené, že sú v rozpore so základnými požiadavkami na pravdivosť rozširovanej informácie. Problém vzťahu médií a súdnej moci na Slovensku patrí dlhodobo k citlivým témam poznačeným napätím. Je však aj vecou novinárov, aby pravdivým a presným informovaním o týchto témach, o ktorých nepochybne verejnosť musí byť informovaná, naplnili poslanie slobody prejavu bez toho, aby zneužitím tejto slobody napätie vo vzťahu médií a súdnej moci stupňovali.
Predmetným konaním Odporcu došlo preto k porušeniu Etického kódexu novinára.

POUČENIE:
Toto rozhodnutie Rady je konečné a nie je napadnuteľné v zmysle § 8 ods. 10 Rokovacieho poriadku Rady. Ak sa vyskytnú nové skutočnosti, ktoré sú sami o sebe alebo v spojení s predchádzajúcimi podkladmi dostatočné na prijatie podstatne iného rozhodnutia, môže Rada pripustiť obnovu konania na návrh účastníka konania (§ 11 Rokovacieho poriadku Rady).

V Bratislave dňa 12. 12. 2016

Július Lőrincz
predseda Tlačovej rady SR
Rozhodnutia